“Keď spoznáš lásku ... láska je to, vďaka čomu hodno žiť. Keď s ňou každý deň žiješ. Zobúdzaš sa s ňou, držíš sa jej v nepohode a po prežitej nočnej more. Keď je láska tvoje útočisko pred smrťou, čo nás obklopuje a napĺňa ťa až po okraj, že to ani nedokážeš vyjadriť.”

“Keď človek vstúpi do politiky, je to, ako keby sa dal od hlavy po päty natrieť hovnom. Prvá jeho starosť je, ako to postupne, po maličkých kúsočkoch zo seba dostať. Ale potom... potom si jedného pekného dňa povie, že veď načo.”

“Keď hovoríme o fiškálnej únii, budeme s tým súhlasiť vtedy, keď to bude znamenať prísne, vynútiteľné, automatické pravidlá, sankcie, ktoré môžu znamenať aj zníženie rozpočtovej suverenity v krajinách, ktoré nedodržiavajú pravidlá, ktoré robia nezodpovednú politiku vytvárania deficitov a dlhov. Zdá sa, že takéto videnie sa presadzuje.”

“Počas jedného takéhoto kriku, keď tatino naháňal maminu po byte s rybou, ktorá mala ešte oči, som si uvedomila, že neviem, čo budem robiť, keď tu nebudú. Nejde o to, že si neviem navariť nič iné ako párky alebo že budem chodiť v pokrčených veciach, lebo neznášam žehlenie, alebo že nebudem mať z čoho platiť nájom, pretože si neviem predstaviť, že ma niekto zamestná. Prinajhoršom budem hladná, nezamestnaná a pokrčená, ale ako môže človek existovať bez svojich rodičov?”

“Jazykom, ktorý pozná minulý podmieňovací spôsob, sa nikdy nedostaneme k podstate. Každý náš krok k pravde smeruje k jej popretiu. Škoda každého by a keby. Nedá sa predsa zmeniť niečo, čo sa stalo, a už vôbec nič sa nedá robiť s tým, čo sa stane.Čo nie je, ani nemohlo byť.Tak.”

“Nech si disidenti aj nedisidenti hovoria a myslia, čo chcú. Hovorím vždy len za seba a svoj život. A za to všetko, aj za omyly a pravdy si osobne zodpovedám. To platí aj dnes a naveky. Každý deň sa človek rozhoduje, je to voľba alternatívy maximálne smerujúcej k pravde a optimálnosti. Chcel som len žiť dôstojne a konať slobodne až po hranicu daných možností. Nič viac a nič menej.”

“Láska je přechodné šílenství, vybuchne jako sopka a potom opadne. A když opadne, musíš se rozhodnout. Musíš zjistit, zdali je vaše kořeny propletený takovým způsobem, že váš rozchod není vůbec myslitelný. Protože právě tohle je láska. Láska není ta bezdechnost, není to vzrušení, nejsou to halasné sliby věčné vášně, není to touha pářit se čtyřiadvacet hodin denně a není to, když v noci zůstaneš vzhůru a představuješ si, že líbá každý záhyb tvého těla. Ne, nečervenej se, já ti teď říkám náramné pravdy. To je jenom zamilovanost, to svede každý hlupák. Láska samotná je to, co zbude, když se zamilovanost vyčerpá, a to je jak umění, tak šťastná náhoda. Mně a tvé mamince se to povedlo, měli jsme kořeny, které kdesi v podzemí srostly k sobě, a když nám z větvi opadaly všechny ty krásné květy, zjistili jsme, že jsme jeden strom, ne dva. Ale někdy korunní plátky opadnou a ty zjistíš, že kořeny nesrostly. Představ si, že opustíš domov a svůj lid, jen abys po šesti měsících, roce, třech letech zjistila, že strom tvé lásky nezapustil kořeny a vyvrátil se. Představ si to zoufalství, představ si, jak by tě to dusilo.”